Priebeh súťaže - NITRA 1999

Dňa 16. apríla 1999 sme dorazili do mesta známeho svojim vínom. Nitra sa mala stať na ďaľšie dva dni naším domovom. Štyria z nás pricestovali autom s pánom profesorom Ristvejom. Ostatní (Juraj Horváth, Martin Florek) museli ráno nasadnúť na vlak a dopraviť sa pomocou štátneho podniku ŽSR.

Ihneď po príchode nastali, ako zvyčajne, zmätky. Našťastie sa nám ich podarilo prekonať a spoločne sme sa ubytovali na internáte strednej priemyselnej školy potravinárskej - uff... SPŠ v Martine má interhotel oproti internátu kde sme boli nútení prespať až dve noci. Jediná pozitívna vec bola, že ženské a mužské pohlavie nebolo v rozdielnych ubytovacích blokoch.

Začiatok súťaže bol plánovaný na 1400 hod. Tak sa aj stalo. Presne o druhej hodine sme začali chystať panel. Trvalo nám to približne 45 minút. Príprava bola celkom fajn až na to, čo sa odohrávalo neskôr. Potom bolo treba čakať a čakať až kým sme neboli odvolaní k prezentácii pred panelom. Dve členky poroty nás úzkostlivo sledovali. Bolo to tých najdlhších 20 minút nášho života (to asi preto, že sme ešte vtedy nezažili maturitu), potili sme sa a snažili sme sa vyzerať veľmi kompetente - ha-ha-ha no to muselo byť. Zlatým dlátom programu bolo, keď sme prezentovali svoj výrobný program pred komisiou za zatvorenými dverami. Nejako sme to zvládli... Katka Iľanovská síce trochu zvyšovala hlas, ale prepieklo sa jej to. Asi sa pekne usmievala...

Šiesta hodina odbila. Večera sa podávala včas; to sa musí uznať. (Mali tam pekné čašníčky...) Napapkali sme sa, poniektorí natlačili do puknutia a šli sme si zašantiť na disco usporiadané školou. Ako to však býva zvykom, účasť bola zákerne nízka a tak sme sa vydali striehnuť na obete no nočnej Nitry. Prešli sme ju zhora nadol, zľava doprava, zozadu dopredu, ale nič sme nevybádali, či skôr nenašli. Až... niekto nám poradil kam ísť. V neurčitom podniku, kde majú zákazníci vo zvyku rozbijáť poháre o stenu, váľať sudy po zemi a ohadzovať sa plastovými popoľníkmi sme chvíľu presedeli pár pekných chvíľ a šli sme späť na internát aby sme mohli pokračovať v našej ceste za slávou.

Ráno bolo kruté (17. aprila 1999). O siedmej hodine rannej sme mali budíček. To znamenalo okamžite sa prezliecť do pracovného (sako, lodičky atď.) a utekať na raňajky. Hej, ono sa Vám to ľahko povie, ale keď nás trochu pobolievali hlavy. Ktovie z čoho?

Dopoludnia sme len tak sedeli a opäť čakali, kedy už konečne budeme môcť ukázať svetu, že my sme naozaj tí najlepší. Nadišiel náš čas... Odprezentovali sme naše paranoidné vystúpenie a vrátili sme sa späť k ohrýzaniu nechtov v snahe zahnať nervozitu z nastávajúceho rozhodnutia poroty.

Hodina H nastala. Najprv čiastkové výsledky... Ojoj, Trikoňáci. Žeby predsalen... Priznáme si, že toto bol jediný moment, keď do nás vstúpili maličké pochybnosti o našom prvenstve... Začali od tretieho miesta (už si ich nepamätám), prešli druhým a nás vyhlásili ako víťazov! Oh, yes! Predsa len sme im to ukázali a zvíťazili sme. TRIKONu zdar!