Poviedky
Básne
Pršalo, dážď zoslabol a kostol zomrel v očakávaní skorého konca, aj sviečky zhasli a bolo im konečne inak. Bolo to nepochopiteľné, prázdne a plné, pozrieť do zeme a poďakovať jej za gravitáciu. Žiadna iná myšlienka, ani signál, nik neodpovedal na nezadanú otázku, rovnako dlhý a rovnako krátky čas. Bolo mi pridlho, to prebudenie do rannej hmly bolo pridlhé.
Našli ľudia v sebe zaľúbenie, a oči sa prechádzajú v jari, len pivo sa stále od zúrivosti pení, akoby tu bolo na to. Človek si nezapálil cigaretu, kým si tu bol, ani sa neopil, ani si nepustil poslednú platňu, radšej si otvoril noviny a prečítal rubriku športu. Aspoň v niečom by mala smrť tú cenu, zájsť občas na autobusovú stanicu pozrieť na svoj čas odchodu. A my sme sedeli vždy oproti sebe, vzdialení na dotyk slonej dlane, bežali spolu ako slepí k zrkadlu. Nemysli si, že sú to moje túžby, prach sa tiež nudí na púšti a nevie po čom túžim. Veľký zločin sa teda konať nebude, stroskotali by sme na mliečnej dráhe. „Dobrý deň môj milý, vy ste dnes prišli? Čo vás donútilo? Luxusné cigarety, či lôžkový vozeň z nástupišťa číslo 6.“ A svet ide ďalej, pribúda na kôpku piesku púšť. „Vy ste neoholený, pane ! Vzbudili ste vo mne ľútosť, o ktorej snívajú slimáky, dokonca vám chýba aj gombík, pane.“ Rozmýšľam, či je moje oslovenie dostatočné. „Zbytočné je hovoriť o pravde, klamete, že chcete odísť. Viete, že vám vôbec neverím? A keby aj, nástupište 6 je preplnené.“
Ráno ma budí slnko, tak nešikovne preniká cez medzeri žalúzie práve vtedy, keď otváram oči a navzájom sa pretekáme. No a večer mi za oknom dorastá mesiac a ja mám chuť mu povedať, nech ostane taký, ako je. Popoludnie je rovnaké ako ráno, len zdá sa, že je už všetko prebudené a niekto na niečo zabudol. Akoby deň nemal žiadnu svoju časť, akoby zmizol úsvit aj súmrak, akoby celú zem obklopilo teplo slnečných lúčov. Od toľkého zaslepenia nerozoznám ulicu od cesty, minule sa tam niekto vyvalil a asi si myslel, že naplní moje srdce príjemným pocitom. Nezdá sa mi to, že všade vidím len svetlo, nové znovuzrodenie a staré spomienky, ktoré vrhajú neľútostný tieň. „Si to ty včela?“ Nie, bol to motýľ, a potom vták a kvet a listy... Neviem, či naozaj nastala jar alebo je to len apríl.
Bolo desať hodín, keď Aurélia konečne prišla domov, ronila slzy od zlosti aj zahanbenia a červeň v lícach pribúdala k jej pochmúrnemu výrazu. Nedávala žiadne znamenie táto jednoduchá, mladá slečna odetá v slnku. Jej zaslzené oči pozerali do korún stromov, ktorým jeseň zobrala listy. Vonku je pokojná októbrová noc a ticho ukrajuje z jej sĺz. Prečo práve dnes mala byť smutná?
„Slečna, vy ma nepočujete?“ Ani len vetvička sa nepohla, no práve tak rýchlo sa spustil dážď z jej očí. „Čo sa vám stalo, slečna? Vy ma vari naozaj nepočujete?“
Nezdá sa vám to zvláštne? Mne áno. Aurélia nikdy neronila slzy len tak alebo že by mala naozaj vážny dôvod, neviem. Kto vie, či to vie ona sama?
Náhle sa nebo na jednej strane smialo, musí mať čudnú náladu to dievča. Takúto som ju nepoznal, mala vždy vysmiate srnčie oči plné tepla a dobroty a krásnu detskú tvár, ktorá vyhladila rany duše. Prívetivá a múdra Aurélia. Teraz už nie sme si cudzí, nedali by ste mi svoje bozky alebo to prišlo samo od seba?
Večný čas prechádzania v parku bol už za nami, možno to nebo samo zariadilo, aby náš osud dostal taký tvrdý pád. Zdá sa mi to tak blízko, keď nás mesiac pristihol a oblial sriebrom svojej žiary a vy, slečna ste sa tak rýchlo ponáhľali domov. A bolo to tak krásne obyčajné, že by človek vrátil celý kolobeh, často teraz na to myslím a viem aj, že sa ďaleko nedostanem.
Bola vždy plná vône a ochoty pohladiť moju zohavenú tvár. Neviem, či som si to zaslúžil, či som si Auréliu zaslúžil. Je asi sprosté to, čo tu teraz rozprávam, ale ja musím.
Prečo sa na mňa dívaš tak divne, snáď som ti tak veľmi ublížil? Ja som ti vždy chcel rozumieť, no nemal som príležitosť povedať ti, že to nedokážem, tak už konečne rozumieš?! Asi som chcel byť niečo viac a ty si mi bola rovnocenná, to je však pre mňa koniec lásky a pre teba koniec života, drahá Aurélia...
Slnko zapadlo za obzor a neznámy muž kráčal ďalej po mliečnej dráhe, rozliehajúcej sa celým celučičkým nebom. Stalo sa iba to, čo už dávno zariadila príroda, pretože chcela upozorniť svet svojou silou, v ktorej nikdy neostala sama.
Topoľ siahal vysoko ku hviezdam a túžil stretnúť ozajstného človeka hlboko pod svojimi konármi...,práve prichádzal. Hviezdy však ožiarili nesprávny tieň. „Si človek ?“ Nie. Posvieť si na cestu sám...
Ľudia sa ponáhľajú
a ja
sedím
v autobuse,
ktorý má stále tú istú
rýchlosť.
Dúfam,
že si pochopil.
Platné je všetko
na oboch stranách.
Máš možnosť intenzívne dýchať
v priestore hlbokej jednoty
s modrými ťažkými vlasmi tmy.
Tak blažene uspokojený
konečne s pľúcami na pôvodnom mieste.
Dýchať dlho a dosýta,
opäť sedieť v pôvabnom kresle!
Na svet sa už
pozerám
iba
mojím a tvojím
dávno nájdeným
dávno otvoreným
spoločným oknom.